Podych vesny
Nespodiêvano, u seredini lutoho, potepliêło. Dmuchnuv puvdniovy viêtior, zamitajučy tepłymi kosami sovnečnych vołôs, i moroz, od neprodbačlivoho našestia, złôsno oščetinivsie nad raniom i znik, roztvoryvšysie v rozovuj mhliê poranka. Osirotiêły snižynki iskrylisie čas jakiś na hulciach derevin, urešti nabryjali kaplami slôz i posypaliś na mjaknuščy…


















