Pa prostu / Па-просту

  • Płacz zwanoŭ

    24. Dochtar Maroz (6)

    U archiwie IPN kromie dakumentaŭ UB majuć jaszcze druhuju dakumentacju – z Wajskowaho rajanowaho sudu ŭ Biełastoku, dzie krychu bolsz infarmacjaŭ pra sprawu Wacława Maroza. Baraniŭ jaho adwakat Alaksandar Saroka z Warszawy. 26 kwietnia 1950 r. jak obrońca wojskowy pasłaŭ da suda ŭ Biełastoku piśmo,…ЧЫТАЦЬ ДАЛЕЙ / CZYTAJ DALEJ

Po pudlaśki / По-пудляські

  • Hapčyna vnučka

    Siête stałosie v marciovi.

    Porankami šče trochi moroziło, ale dniom sonečko dobre hrêło, sniêh davno rozstav napreč. Posliêdnich para dion pohoda była vže vesnianaja.Agata šparko išła z dočkoju na prystanok, vony vybralisie do Biłostoku do dochtora. Marjola raz-po-raz pudbihała, starajučysie pospiêti za materoju, a siête ne było takoje proste…. ЧЫТАЦЬ ДАЛЕЙ / CZYTAJ DALEJ

RSS і Facebook

Kraj „prostaj movy”

„My haworymo „pa prostu, prostym jazykom” – tak pra svaju movu kazali ludzi, što z davion-daŭna žyli na svajoj rodnaj ziamielcy pamiž Bieławiežskaj Puščaj (z pałudnia), rečkami Narvaj i Bobraj (z zachadu), Suwalščynaj i Vilenščynaj (z poŭnačy) dyk Niomanam (z uschodu). Heta terytoryja nia maje svajoj adnoj histaryčna-hieahrafičnaj nazwy. Tamu ja cipier jaje nazavu Prosty Kraj. Bo jon napraŭdu prosty – prostych ludziej i jašče raŭninny, nizinny. Praŭda, miescami – jak na Sakolščynie, skažam pad majimi Krynkami – šmat tut i vyskoich pahorkaŭ.

Dokładnuju hranicu Prostaha Kraju vytyčyć ciažko. Tamu, što prostaja mova na ŭskrajinach łahodna prachodziła da susiedaŭ – Mazuroŭ, Bałta-žamojtaŭ, Ruskich i Chachłoŭ-Ukraińcaŭ. Ale tak ci inačaj Prosty Kraj byŭ vielizarny, mało mienšy czym cipierašniaja Biełaruś, kali uličyć, što pa prostu kaliś havaryli až pad Viznaj, Honiaziem (Goniądzem) i Łekam (Ełkam).

Vioska ŭ hminie Eіk, zaіoћana ŭ kancy XIV vieku. Aћ tam siahaіa prostaja mova (Fatahrafija aŭtara)
Vioska ŭ hminie Eіk, zaіoћana ŭ kancy XIV vieku. Aћ tam siahaіa prostaja mova
(Fatahrafija aŭtara)

Ab prostaj movie trebo viedać, što sfarmavałasa jana jak jaćviažska-słavianskaja miašanka. Było heto ŭ hłybokaje siaradniaviečča, kali ziemli nad Narvaj, Buham, Śvisłačču i Niomanam zasialali Bałty – Jaćviahi. Hramili ich Kryžaki. Pa pahromie ŭ XIV vieku pachavalisa jany ŭ tutejšych puščach i bahnach. Zdaŭna prybyvali siudy i Słavianie (raznyja jich plemieni), jakija ŭciakali, kali ad Kijava pačali ŭsich chryścić ahniom i miačom. U taki sposab adnolkavy los złučyŭ adnych i druhich jazyčnikaŭ-pahanaŭ, jakija darečy mieli časta takich samych svajich bahoŭ. I tamu z saboju nie vajavali. Naadvarot – zavodzili razam siemji, zakładali pasiołki i vioski. Hetych pahanaŭ ŭdałosa ŭrešcie achryścić, ale vielmi pozno, bo až u XV-XVI viakoch. Ale jašče vielmi doŭho abodva etnasy žyvučy razam trymalisa každy svajho – u tym i movy. Słavianščyna ŭziała wierch dzieści tak u XVII-XVIII viakoch – pad upłyvam pravasłaŭja i ŭnijactva. Ale jašče 100 let tamu na hetych ziemlach byli jaćviažskija enklawy, navat na Sakolščynie ci pad Bieławiežskaj Puščaj. Ślady zastalisia da cipier – u nazvach miascovaściej, rečak, imionach i prozviščach (nazwiskach).

Vidać, prostaja mova u vyniku spolnaha žycia Słavianaŭ – Ruskich i Bałtaŭ – Jaćviahaŭ sfarmavałasia jakści ŭ XVII-XVIII viakoch. Potym dała padstavu dla biełaruskaj movy i biełaruskaj nacji.

Cipier na pačatku XXI vieku prostaja mova pamiraje. Jašče dzie-niedzie jana žyvie, ale bolšaść aŭtentyčnych słoŭ daŭno ŭže całkam znikło z užytku. Niekatoryja z jich paśpieli śpisać vučonyja, a raniej pisary ŭ administracyjnych kancylaryjach. Asobnaha słoŭnika dahetul ni śpisaŭ nichto. Hetych słoŭ trebo šukać u raznych artykułach i ksionžkach. A žyvaja prostaja mova hinie. Vymirajuć ludzi, jakija ceła žycia tak havaryli – tak jak jich baćkie, dziade… Kaliś pa prostu havaryła moža paru miljonaŭ ludziej, a cipier naŭrad ci tysiaču jašče znojdziecca.

Mnostva słoŭ z „prostaha języka”, praŭda, možam najści ŭ biełaruskaj movie (u polskaj vielmi mało). Bo pa-praŭdzie litaraturnaja biełaruskaja mova paŭstała ad paetaŭ i ŭ gabintetach vučonych, jakija asnavali jaje jakraz na prostaj movie – z Navahradčyny, Vilenščyny i Biełastoččyny-Sakolščyny toža. Dla aficjalnaj litaraturnaj polskaj movy padstavaj stała mova Mazuroŭ z Mazoŭša i z Vielkapolščy.

Aficjalnaja litaraturnaja mova ŭ každym państvi zaŭša jest jakimści kampramisam. Bo nidzie ludzi na bolšaj terytorji čymści ciapierašnija hminy ci paviety nigdy nie havaryli identyčna. Byvała navat tak, što ŭ dvoch susiednich vioskach čaść słoŭ była nakšaja. Tamu ŭ našym kutku śvieta majem (mieli) my tak mnoha dyjalektaŭ i rehijanalnych havorak. Najbolš charakterna hetym Hajnaŭščyna, Bielščyna ci Palessie. Ale va ŭsim Prostym Kraju až takoj „miašaniny” nie było. Prostaja mova była i jest pravia identyčnaja i na Sakolščynie, i na Vilenščynie.

Prostaja mova zasłuhoŭvaje na vialikuju pašanu. A pieradusim urešcie na svoj słoŭnik. Heta ž mova nie adnoj vioski ci pavieta, ale ahramadnaj terytorji. Jana – vielka bahactvo hetych ziemlaŭ, zasłužana dla historji, kultury, litaratury. Jana – takaja cudnaja, mileńkaja, pryjemnaja, smačnaja i svojskaja. Heta ž pieršakrynica biełaruskaj litaraturnaj movy. Jana toža blizkaja Palakam – za spravaj spolnaj historii z časoŭ jašče daŭniaj Litvy (Vielkaha Kniažastva Litoŭskaha). Heta joju tak lubavaŭso Adam Mickievič, jak najčyściejšaj z usich słavianskich jazykoŭ.

Tamu ja – inżynier i redaktar – pastanaviŭ pryviarnuć naležnuju pamiać i pašanu dla prostaj movy, jakuju doŭho ličyli viaskovaj, mužyckaj, brydkoj, ustydalisa jaje. A jana – takaja charošaja. Nu i naturalnaja. Nie toje, što suchaja cipier biełaruskaja ci polskaja. Bolšaść słoŭ biełaruskich i polskich maje padobnyje adpaviedniki ŭ prostaj movie. Ale ŭ joj jest vielmi mnoho słoŭ niepaŭtornych. I tamu, choć z-pad sałamianych strechaŭ, jana je napeŭno ad „pańskich” movaŭ bahaciejšaja.

Spisvać słoŭnik prostaj movy (z majho rodnaha Vostrava pad Krynkami) pačaŭ ja 15 let tamu. Ja bačyŭ proby, jak u Internecie niekatoryja štości takoje probvali rabić. Ale jany spisvali słovy, jakich adpaviedniki lohko znajści pa polsku ci biełarusku. Peŭna tamu zrešty takaja fascynacja chutka ŭ ich hasła. Tylko Tamara Bałdak-Janoŭskaja ŭ Czasopisie pačała (za majoj zreszty namovaj) uhłyblacca ŭ movu svajho dziacinstva, razkryvajučy cełu jaje filazofiju i mistyku, bahactvo i smakatu niepaŭtornych słoŭ, jakich mnoho ŭže spisała i pačała pa prostu pisać svaje publicystyčnyja teksty.

Moj słoŭnik pakazvaje jašče bolšaje bahactvo prostaj movy. U nastupnym numary pačnu drukavać u hetaj rubrycy, tłumačačy pa polsku, pieršyja spisanyja mnoju słovy, takija jak łašt, tryba, kamiel, radziužka, biło, skarynka.

Prostaja mova, prostyja słovy, prostyja rečy…

Jurak Chmialeŭski

Пакінуць адказ

Ваш адрас электроннай пошты не будзе апублікаваны. Неабходныя палі пазначаны як *

Календарыюм

Гадоў таму

  • у чэрвені

    – у 1519 г. Францыск Скарына выдае ў Празе Кнігу Руф, Кнігу Эсфір, Кнігу Плач Іяэміі. – 28.06.1660 г. войскі Вялікага Княства Літоўскага і польскія разбілі каля вёскі Палонка Слонімскага павету войскі расейскага агрэсара (камандуючы Іван Хаванскі). – 7.06.1825 г. …ЧЫТАЦЬ ДАЛЕЙ / CZYTAJ DALEJ

Календарыюм / Kalendarium

Сёньня

  • (161) – 21.06.1864 г. у Бялевічах каля Слуцка нар. Аляксандр Сержпутоўскі, этнограф і фальклярыст. Закончыў Нясьвіжскую настаўніцкую сэмінарыю (1884) і Археалягічны інстытут у Пецярбургу (1904). Настаўнічаў у Слуцкім і Мазырскім паветах (1884–1893), працаваў у этнаграфічным аддзеле Рускага
  • (152) – 21.06.1873 г. у Пеліканах ля возера Палік пад Барысавам памёр Вацлаў Пелікан (нар. 11.09.1790 г. у Слоніме), мэдык, грамадскі і палітычны дзеяч.
  • (117) – 21.06.1908 г. у в. Прысынак (зараз Узьдзенскі р-н) нар. Павал Шыдлоўскі, дзеяч самадзейнага мастацтва, заснавальнік Прысынкаўскага – аднаго са старэйшых самадзейных хароў Беларусі. Памёр 1.02.1992 г.
  • (117) – 21.06.1908 г. у Старэве на Случчыне нар. Сьцяпан Майхровіч, літаратуразнаўца. У  1943-1944 гг. рэдагаваў газэту “Белостокская правда”, пасьля вайны заняўся літаратуразнаўствам, напісаў манаграфіі пра Янку Лучыну, Вінцэнта Дунін-Марцінкевіча, Максіма Багдановіча, Францішка Багушэвіча, Янку Брыля, Івана Шамякіна ды гісторыю беларускай літаратуры. Памёр 1.07.1981 г. у Менску.

Новы нумар / Novy numer

Папярэднія нумары

Усе правы абаронены; 2025 Czasopis
Social Media Auto Publish Powered By : XYZScripts.com